Dávať mi za vinu,
že zo seba robím hrdinu.
Nechápeš moje myslenie.
Občas ti pripadám ako zjavenie.
Kiežby si mohol vedieť,
a nie na ušiach si sedieť.
Čo pre mňa znamenáš
a s čím sa zahrávaš.
Možno raz pochopím
aj s mojím myslením,
kam to všetko speje
a kto sa na tom smeje.
Váham, či mám dosť síl,
niesť tých zopár kíl.
Chýba mi však odvaha,
ktorá sa so mnou zahráva.
Čas, ten rýchlo beží
a vedľa mňa leží.
Nastal správny okamih,
nežiadam žiaden prepych.
Snáď, to raz príde
a tebe na um zíde,
že to, čo ťa láka,
už dlho na teba čaká.
Celá debata | RSS tejto debaty