farby

Stretnutie….(pokračovanie)

V tú noc sa jej zaspávalo neuveriteľne ľahko. Tešila sa ako malé dieťa, kedy bude môcť vkročiť do ríše snov. Opäť si bude predstavovať  bračeka. Všetky sny sa zdali skutočné. Ráno, len čo slnko vyšlo na obzor, vstala s napätím a očakávaním do nového dňa. Čo bude? Ozve sa? Uvidíme sa? Pýtala sa sama seba. Raňajky dnes vynechala. Potrebovala sa nadýchať sviežeho vzduchu, utriediť myšlienky. Ako tak prechádzala uličkou,  všetko sa jej videlo veselšie, jasnejšie, dokonca aj ľudia vyzerali ako ľudia. Z hlboka  sa nadýchla a začala uberať smer – škola. Práca s deťmi ju napĺňala. Vždy hľadala medzi toľkými nezbednými deťúrencami, tie dve kukadlá – jej brata. Sama bola dieťa, ktoré stále niečo hľadá. Vypočula si osudy mnohých ľudí, niektoré šťastné, iné nie, spoznala veľa tvárí, predsa však nebola spokojná. Chýbal jej poklad. Zrazu ho mala, ale zároveň nemala. Pocit neistoty ju zožieral. Netrpezlivo čakala na koniec vyučovania, až môže ísť do parku. Zazvonilo, zo školy vybehla ako žiak, ktorý čaká na spásu školského zvončeka. V kŕdli detí sa ponáhľala do zeleného raja. Pribehla tam. Poobzerala sa. Nevidela nikoho známeho. Sadla si a s nádejou čakala. Pozorovala deti, ktoré sa hrali v tráve, no zároveň jej oči krúžili ako sokoly, ktoré hľadali svoju korisť. Márne. Prešla okolo jazierka. Nádej odlietala aj s holubmi na chodníku. Nikde nič, nikto. Zastala pri ich strome. Slnce pálilo a on poskytoval blahodarný tieň na oddych. V kmeni stromu mal ďateľ svoje bydielko, krajšie miesto si ani vybrať nemohol. Oprela sa oň. V tom okamihu vyletel ďateľ. Videla ako sa niečo hompáľa vo vzduchu a padá na zem. Správa od jej brata. Lístoček bol malý. Obsahoval všetko: miesto, čas, dátum stretnutia. Ešte ten deň sa uskutočnilo ich zvítanie. Keď prišla na dohodnuté miesto, chlapec tam už čakal. Urobila nepatrný krok vpred. Nevedela prečo, ale zastala. Obaja si vymieňali neisté pohľady. Po chvíli ticha sa ozvala banálna otázka. Ahoj, ako sa máš? Usmial sa chlapec. Úsmev bol kľúč, rozbehla sa k nemu. Silno ho k sebe pritisla a vyobjímala. Dosiahla vrchol šťastia, nič iné nepotrebovala. Nechcela vedieť o okolitom svete, stačilo jej prežiť túto vzácnu chvíľu. Predsa sa prepracovali k úprimnému a dlhému rozhovoru. Chlapec, vysvetľoval svoju situáciu. Po ich odlúčení sa dostal do veľmi konzervatívnej rodiny z vyššej spoločnosti. Dostáva všetko, čo si želá. Chýba mu niečo podstatné – láska sestry. Jeho rodičia ho odtrhli od bežného sveta , držia ho len vo svete, ktorý sami vytvorili. Čas plynul ako najvodnatejšia rieka. Nastala doba – rozlúčiť sa. Obaja netušila, kam smerujú ich osudy, vedeli ale to, že už nie sú osamelí. Z ich očí sa kotúľali maličké slzy radosti i smútku. Sľúbili si, že sa opäť tajne stretnú. Chlapec jej ešte daroval darček, potom zmizol v malých úzkych uličkách. Dúfam, že tento pocit budem prežívať , čo najčastejšie. Hovorila si sama pre seba , keď cupitala domov. Sadla si za stôl, otvorila krásne previazanú škatuľku. V nej sa nachádzalo zopár fotiek, ktoré mali ešte spolu a fotky, na ktorých je on. Vzácnejšie boli listy, ktoré jej tajne písal a nikdy nedostala. Po celom dni sa cítila vyčerpaná, ale vnútorne naplnená, zasa pevná ako skala. Zaspávalo sa jej veľmi zle, cítila nepokoj, úzkosť. Možno preto, že na vonku zúril silný víchor a dážď udieral do okeníc. Alebo možno preto, že nevlastní rodičia jej brata sa dozvedeli o ich schôdzke, pevne sa rozhodli, že ich vzťah pretrhnú  a odídu preč. Chudera dievča, takáto nočná mora sa jaj ani snívať nemohla…