farby

Stretnutie

Umelecké rozprávanie

V slnečný páľavý deň splynuli ich pohľady. Sama netušila, čo sa s ňou deje, len mysľou sa jej preháňal jeho obraz. Plná zvedavosti, rozpakov, odhodlania, pochybností sa snažila odvrátiť zrak. Akási vnútorná sila jej však bránila.

Úpenlivo premýšľala, odkiaľ pozná tvár chlapca, ktorý sedel oproti na lavičke. Jeho hlboké oči ako dve studničky v nej evokovali pocit šťastia. Dobre vedela, že podobné chvíle prežívala len v časoch svojich prvých rôčkov života. Presne, odchod otca a strata milovaného bračeka bol údel, ktorý prebýval v jej srdci. Dlho váhala či sa mu má prihovoriť. Po nekonečnom premýšľaní a zvažovaní všetkých možností, sa rozhodla. Postavila sa, urobila pár neistých krokov. Výraz jej tváre pripomínal vedca, ktorý sa snaží odhaliť tajomstvá prírody. Pomaly sa približovala a cítila ako ju niečo ťahá, volá. V tomto okamihu sa ich zraky opäť stretli. Chlapec si ju všimol, vyčaril na tvári úsmev ako slniečko. Teraz zastala. Oblial ju pot blaženosti, srdce jej skoro vyskočilo z hrude. Pripravená prihovoriť sa mu, chlapca strhla cudzia žena a odvliekla preč. Jediné, čo stihli, bolo vymenenie letmých úsmevov, ktoré v nich zasiali zrnko šťastia. Sklamaná, ale plná dojatia, emócií si sadla na miesto, kde sedel chlapec. Áno, spoznala to. Kútik, kde sa spolu s bratom hrávali rôzne šibalstvá. Ich stromček lásky, ktorý tu zasadili, bol už stromisko. Pevný, silný, nebojácny strom ako ich láska. Všetko v nej vyvolalo plno spomienok, ktoré opäť dostávali dych života. Slnce sa už rozhodlo padnúť za obzor, a preto sa vybrala domov. V krásnej uličke, plnej maličkých domčekov pripomínajúcich dúhu, sídlil prostý domček. V ňom strávila posledné veselé chvíle s celou svojou rodinou. Slnce zapadlo a začala vykukovať luna. Myšlienky v hlave jej nedali pokoj. Sny, spomienky, zážitky, skutočnosť sa miešali, striedali, vymieňali. Náhle stuhla. Z očí ako úhoľ vyhŕkli slzy. Spomenula si. Dávalo to zmysel. Jej braček, jediný braček, určite to bol on. Jeho modré kukadlá, jasný úsmev i milota. Aká bola hlúpa, že sa k nemu neodvážila. Pocit radosti vystriedala bezmocnosť. Opätovne stratila osobu, ktorá vlievala svetlo do všedných dní.

Pomaly, aj slimák by bol rýchlejší, sa dotackala k malým dreveným dvierkam. Oči, ktoré sa kúpali v záplave sĺz, zbadali maličký papierik ležiaci predo dvermi. Neochotne ho zdvihla a s ťažkým srdcom čítala.

V liste stálo: „ Drahá sestrička, už dlho ťa hľadám a nakoniec sa mi to podarilo…“

Slzy smútku sa v sekundu premenili na slzy radosti. S pocitom, aký v živote necítila, vošla do izbietky a tešila sa na ďalší všedný deň jej života.

pokračovanie nabudúce…